Filmy Thomasa Østbyeho sú konceptuálne. Mladý nórsky režisér je známy najmä vďaka dvom strednometrážnym dokumentom o utečencovi Emanuelovi (prvý z nich vyhral CPH:DOX), na ktorých možno, zároveň, vidieť dve základné polohy jeho tvorby: zameranie sa na detail spojené s abstrahovaním a naopak dobrovoľné vzdanie sa kontroly nad filmom.
Hlavným predstaviteľom filmov Predstava o Emanuelovi a Preč z Nórska je Emanuel Agara, imigrant v Nórsku. Nemá žiadne doklady, tvrdí, že pochádza z Libérie, no nórske úrady mu neveria. Zdá sa im pravdepodobnejšie, že pochádza z Ghany, kde podľa vlastných slov síce žil, no až potom, čo utiekol z Libérie pred občianskou vojnou. V Nórsku nemá povolenie na pobyt, a tak nemôže, napríklad, ani pracovať či vzdelávať sa, no zároveň nemôže krajinu ani legálne opustiť. Rok strávil v záchytnom centre (de facto väzení), dvakrát sa ho snažili deportovať do Ghany, ktorá ho neprijala.
Predstava o Emanuelovi zachytáva túto situáciu. Už názov však upozorňuje, že nejde tak celkom o realitu, ale o predstavu o Emanuelovi, či presnejšie: predstavovanie. V zmysle predstaviť si niečo, nie predstaviť niekoho. A preto aj keď nás film zoznamuje s Emanuelom a jeho problémami, zaoberá sa tiež tým, ako vznikajú naše myšlienky o tom, kto je Emanuel. Pôvodný, anglický názov Imagining Emanuel pritom ešte viac zdôrazňuje proces, utváranie týchto myšlienok, nie už utvorenú predstavu.
Hneď v úvode nás film zoznámi s dvoma protichodnými naratívmi: v skratke, Emanuel tvrdí, že pochádza Libérie, nórske úrady tvrdia, že je to nepravdepodobné. Máme tak dve predstavy o tom, kým Emanuel je. Na základe rôznych informácií a argumentov je možné prisúdiť mu rôzne identity a Thomasa Østbyeho zaujíma práve to, ako toto zhromažďovanie a selekcia informácií a z toho vyplývajúce prisudzovanie identity prebieha. Akceptuje, že pravdu sa nemusíme nikdy dozvedieť – práve preto hovoríme o predstavách. Nemáme danú pravdu, ktorú spoznávame, ale niečo, čo konštruujeme. Tento film je teda o identite človeka a o tom, ako vzniká.
Predstava o Emanuelovi sa začína zábermi na hlavného predstaviteľa. Vidíme ho v polodetaile až detaile pred čiernym pozadím. Je vyabstrahovaný, okolo neho nič nie je. Žiaden kontext, je iba on. Kamera si ho akoby obzerá z profilu, zozadu, en face – je akoby skúmaným objektom, ešte nie je subjekt, človek. Prichádzajú veľké detaily na jeho pokožku a vlasy a s nimi otázky, čo vytvára jeho identitu – sú to charakteristiky, ktoré sa nemenia, alebo jeho minulosť, o ktorú sa zaujímajú úrady?
Niečo podobné už Thomas Østbye urobil v krátkom filme Human. V bezpríznakovom štúdiu nakrúca ľudí rôzneho veku a rôznych povolaní, pričom nás nabáda, aby sme uvažovali nad tým, čo ich robí ľuďmi a tým, kým sú. Taktiež ich vytrháva z kontextu ich života, sú iba tu a teraz. Pohybuje sa niekde na hranici, keď sa z nich stávajú objekty, keď strácajú svoju ľudskú povahu. V istom zmysle ich dehumanizuje – aby zistil, čo robí človeka človekom. Opäť teda načrtáva otázku identity, avšak pri Emanuelovi sa posúva ďalej.
A na princípe detailného sledovania postavil Østbye aj svoj najnovší film Veci. Tentokrát naozaj sníma veci – minimalisticky, ambientne. Sú to predmety každodennosti a dlhé zábery nás nútia podrobne skúmať ich tvary a textúry. Objekty strácajú svoju funkcionalitu; stáva sa nepodstatným, na čo slúžia a namiesto toho vnímame iné ich vlastnosti. Podobne ako v ostatných filmoch, ide o isté vykoľajenie, zmenu pohľadu.
Vráťme sa však k Emanuelovi. Začíname teda tým, že o ňom nevieme nič, je iba akási postava. Film potom postupne jeho identitu konštruuje a zároveň kriticky a sebauvedomene tento proces sleduje. Ako by sa dalo čakať, Emanuelov príbeh nerozpráva ako príbeh. Film je členený na kapitoly, ktorých logika radenia pripomína skôr teoretickú prácu: prechádza od kontextu vojny v Libérii cez Emanuelovu verziu k jej spochybneniu; hovorí o jeho reálnej životnej situácii a situácii z legálneho hľadiska; snaží sa ho definovať cez miesta, doklady, či dokonca cez divadelnú hru Knuta Hamsuna Hlad starú 120 rokov.
Thomas Østbye však do tohto „teoretického“ pojednania vkladá ešte ďalšiu rovinu a to výsostne filmovú. V rozhovore pre portál DAFilms hovorí: „Mým základním konceptem bylo použít různé dokumentární styly tak, abychom si vytvořili představu o jednom člověku. A podívat se na to, jak dokumentární styly ovlivňují to, jaká ta naše představa je.“ Nielen že tak sleduje, ako sa predstava o niekom konštruuje vo všeobecnosti, v reálnom svete, no taktiež ako vzniká vo filme a prostredníctvom filmu. Zjednodušene povedané: ako štýl a forma ovplyvňuje obsah. S tým presahom, že v prípade dokumentárneho filmu je tým obsahom skutočnosť, naozajstný, žijúci človek, Emanuel.
Ako režisér ďalej v rozhovore pripúšťa, tento zámer sa mu nepodailo celkom realizovať: „Nakonec se mi ale dokumentární styly trochu smísily.“ Rôzne prístupy k dokumentárnemu filmu však stále vidno. Film sa väčšinou opiera o výpovede protagonistov a režisérov hlas, ktorý naviguje našu pozornosť a kladie otázky. Niektoré kapitoly sú však iné. V prvej nám režisér dáva informácie prostredníctvom voice-overu, pričom vidíme archívne zábery z bojov alebo ilustračné zábery z Afriky; Østbye tu vystupuje ako autorita a vlastne nám hovorí, čo si máme myslieť. V štvrtej kapitole sledujeme Emanuela kráčať po ulici, snaží sa vypýtať si od ľudí jedlo alebo peniaze a stretáva sa s rasizmom; je to jediná kapitola, ktorá v skratke zachytí jeho každodennosť. Šiesta kapitola začína zábermi na izby (cely) záchytného zariadenia, pričom Emanuel najprv opisuje život v nich a potom sa nám v obraze postupne objavuje prepis hlásení o tom, čo v cele robí, ktoré dozorcovia písali každú pol hodinu; film tak minimalistickým spôsobom zosmiešňuje konanie úradov. A nakoniec, posledná, desiata kapitola s názvom Documentary je akýmsi filmom vo filme, je to akoby ten film, ktorý Østbye v skutočnosti nakrúca, pričom dovtedy sme sledovali jeho uvažovanie, či pátranie.
Aj napriek tomu, že sme sa zamerali skôr na autoreflexívnosť Predstavy o Emanuelovi, film, samozrejme, stále má aj rovinu, v ktorej vypovedá o Emanuelovom príbehu a azylovej politike Nórska. Nedá sa celkom zistiť, čo sa stalo, no zdá sa, že nórske úrady na začiatku zaujali stanovisko a teraz si nie sú schopné pripustiť, že sa mohli mýliť, vďaka čomu Emanuel 10 rokov nepatrí nikde. Ak sme na začiatku spomínali princíp detailu a zameranie sa na niečo úzke, má to ďalší rozmer – Østbye začína pri jednom človeku a skrz neho sa mu postupne vytvára širší a širší obraz nórskeho prístupu k utečencom.
Predstava o Emanuelovi sa teda zaoberá pohľadom na Emanuela. Preč z Nórska je jeho voľným pokračovaním a prevrátením, je to pohľad Emanuela na seba samého a na svoju situáciu. Thomas Østbye mu dal kameru s tým, nech sám nakrúca, pričom ho údajne nijako neinštruoval. Emanuel zaznamenáva situácie, v ktorých sa ocitá, no taktiež na kameru explicitne vyjadruje svoje myšlienky a pocity. Vidíme posledné snahy komunikovať s nórskymi úradmi, cestu do Afriky a nový začiatok v Libérii. Je to akýsi denník, no keďže Emanuel je negramotný, film sa pre neho stáva tým podstatným, možno jediným spôsobom vyjadrovania.
To zároveň znamená, že Thomas Østbye, naopak, nad filmom do veľkej miery stráca kontrolu. Stále materiál zostrihá, no nemôže si vybrať, čo a ako Emanuel nakrúti. Je to opäť iný spôsob spoznávania prostredníctvom dokumentárneho filmu – na rozdiel od zamerania sa na detail a postupného rozkrývania.
Silu tejto metódy môžeme vidieť na interaktívnom projekte 17000 ostrovov. Østbye spolu s indonézskym režisérom Edwinom nakrútili „zidealizovaný“ film o Indonézii, rozstrihali ho a nechali ľudí, aby z nich na webe vytvárali „skutočné“ filmy o krajine. Projekt vychádza zo snahy niekdajšieho diktátora Suharta zobrazovať utopickú víziu krajiny a život v Indonézii ako ideálny. V 70. rokoch nechal postaviť Miniatúrny park nádhernej Indonézie, akúsi maketu krajiny, kde ľudia žijú v harmónii. Park existuje dodnes a ostáva akýmsi pamätníkom propagandy.
Østbye s Edwinom nakrútili pôvodný film práve v ňom a možnosť vytvárať vlastné filmy je teda výzvou k dekonštrukcii falošných reprezentácií. Autori hovoria, že ich film je „klamstvo“ a vyzývajú ľudí, aby jednotlivé časti preusporiadali a vytvorili vlastné ostrovy, ktoré budú úprimné a možno „pravdivejšie“. Podobne ako vo filme Preč z Nórska, autori sa sťahujú do úzadia a nechávajú hovoriť iných.
Avšak, film ako taký je neraz podobnou konštrukciou ako Miniatúrny park, ponúka zjednodušený a idealizovaný pohľad. Østbye si to uvedomoval v Predstave o Emanuelovi, a preto krok za krokom sledoval, ako vznikajú identity, reprezentácie, pohľady – akokoľvek to nazveme. Preto film Preč z Nórska zdôrazňuje subjektívnosť pohľadu. A preto 17000 ostrovov dáva šancu pluralite.
Text bol pôvodne publikovaný v magazíne Kinečko (online), marec 2016.
Tomáš Hudák 